Rímskokatolícka cirkev      
Zimná 187      
049 25 DOBŠINÁ      
Dnes je pondelok 21. septembra 2020     -----     Meniny má Matúš     -----      liturgická farba Sv. Matúša, apoštola a evanjelistu 


klenba

Hľadaj
Penzion v Jižních ČecháchChata u KomorníkaChata StrmilovUbytování v České KanaděPenzion StrmilovUbytování větších skupinUbytování v Jižních ČecháchChata u rybníka KomorníkaChata v Jižních ČecháchRybolovUbytování v KunžakuStrmilovChata Česká Kanada

Ako a kam?

Info
Update: 27.01.2007
Jozef



TOPlist


Diecézne evanjelizačné stredisko

Myšlienka
Myšlienka z košíka

* Okuliare

Je sobota ráno. Práve som si rozbila okuliare. Nemôžem ani čítať, ani písať. Hromžím, obliekam sa a idem k jednému z najväčších odborníkov na optiku, ktorého reklama neprestáva vychvaľovať.
Jeho predajňa je útulná, za-mestnanci prívetiví. Ale... S dvojakými dioptriami? Pani, to nie je možné! Najskôr v pondelok. To sú špeciálne sklá. A v sobotu takéto opravy nerobíme. Je nám ľúto...


Nalieham, vysvetľujem... Nič sa nedá robiť. Unavená zdĺhavým presviedčaním, to vzdávam. Až do pondelka budem počúvať rádio a chodiť na prechádzky. Alebo si dám uspávací prášok a pokúsim sa celý víkend spať. A tak kladiem svoje okuliare na pult pred zamestnanca.
„Vaše meno, prosím.“
Píšem ho na lístok, ktorý mi podal... Číta, pozrie na mňa a hovorí:
„To je... vaše meno? To ste vy?
„Áno, samozrejme.“
Nepovažujem sa za nejakú hviezdu. A ak ľudia aj poznajú moje meno z rádia, zvyčajne u nikoho nevyvoláva paniku ani nadšenie. Správanie zamestnanca sa však mení...
„Pani, počkajte... Neodchádzajte. Musím zavolať riaditeľa.“
„Riaditeľa? A načo?“
„Aby prišiel sem.“
„Ale ja nepotrebujem riaditeľa. Podľa toho, čo ste povedali, mi to skôr ako v pondelok aj tak ne-urobíte.“
„Keby sa dozvedel, že ste tu boli a že sme ho nezavolali, veru by sa nepotešil.“
„Ale prečo?“
Zamestnanec však už bol vo výťahu... S nechápavým výrazom na tvári čakám, čo sa bude diať ďalej. Ostatní zamestnanci si niečo pošepkávajú, prikyvujú hlavami a usmievajú sa. Vo mne to začína vrieť: zrejme som pre nich niečo ako známa francúzska ľudová veštkyňa, MarlŹne Die-trichová a Johanka z Arcu dokopy.
Rýchlym krokom ku mne smeruje plešatý, usmievavý pán s guľatým bruchom a bozkáva mi ruku: 
„Som šťastný, že ste prišli. Doteraz sme sa poznali len prostredníctvom listov.“
„A my si... píšeme?
„Áno, už tri roky. Vám vďačím za to, že sa môj život zmenil a rovnako aj život mojich spolupracovníkov.“
„Mne?“
„Áno, vám. Nevšimli ste si, v akom úžase zostal môj zamestnanec, keď počul vaše meno?“
„Všimla. Ale ja tomu nerozumiem...“
„Poďte so mnou do kancelárie, všetko vám vysvetlím.“ A začal rozprávať svoj príbeh:
„Jedného dňa som vás pri obede počul v rádiu. Hovorili ste o samote starých ľudí, o smútku niektorých žien, ktoré pre svoj vek a chorobu nemôžu opustiť múry bytu, často umiestneného na najvyššom poschodí... Cítil som sa nepríjemne. Dotklo sa ma to, lebo som pomyslel na svoju matku. Keby ešte žila, bol by som pri nej, robil by som jej spoločnosť, obklopil by som ju starostlivosťou a bol by som šťastný... V liste som si od vás vypýtal nejakú adresu. Obratom ste mi ju poslali. Osobe, ktorú ste mi vybrali a zverili do opatery, som hneď napísal. Navrhol som jej, že ak môže chodiť, rád by som ju pozval do reštaurácie. Myslel som si, že tam sa nám bude prvýkrát spolu rozprávať príjemnejšie ako u nej doma. 
Vo svojej odpovedi prijala môj návrh. Večerali sme vo vychýrenej reštaurácii. Bola od šťastia celá bez seba. Vyrozprávala mi celý svoj život, ja zasa svoj. Bola to obdivuhodná žena... Môj život aj život mojich spolupracovníkov obrátila naruby.“
„Prečo o nej hovoríte v minulom čase?“
„Pretože minulý rok umrela.“
„Ale... čím tak zasiahla do vášho života?“
„To ľahko pochopíte. Ja som vojnová sirota. Matka umrela pri mojom narodení a otec vo vojne, keď som mal desať rokov. Vychovala ma dojka so svojím mužom. Boli to sedliaci s láskavým srdcom a mali ma veľmi radi. Nebol som hlúpy. Dedinský učiteľ ma povzbudzoval, školu som dokon-čil s dobrými výsledkami. Mal som pevnú vôľu a obchodného ducha. Vlastným úsilím som to postupne dotiahol až na vrchol. Ako tridsaťštyriročný som sa stal riaditeľom tejto pobočky. K ľuďom som sa správal tak, ako sa zaobchádzalo so mnou v mojich predošlých zamestnaniach. Nikto mi nič neodpustil, ani ja som nič len tak neodpúšťal.
Asi som mal vo svojom vnútri dobrý základ. Vďaka tejto žene semienko vzklíčilo. Tá osemdesiatročná pani ma všetkému naučila. Vďaka nej som sa stal jemnejším. Bola to veľmi chudobná žena, no veľká dáma. Vlastnila pekné kusy rodinného nábytku, mnoho ozdobných predmetov. Niekedy som zbadal, že z nich niektorý chýba... Vtedy som ju vyhrešil.“
„Prečo? Predávala ich? Vy... vy ste jej nepomáhali?“
„Nie. Predávala svoje šperky a vzácne predmety jeden za druhým; nikdy odo mňa nechcela prijať ani halier.“
„Rozumiem. Ale ako to, že vaši zamestnanci poznajú tento príbeh a moje meno?“
Stále som to nechápala.
„Pretože raz prišla za mnou sem. Videla, ako som zaobchádzal so svojím personálom. Bola z toho... zhrozená. A tak ma na-učila chápať veci, o ktorých som počas mojich štúdií nepočul ani okrajovo.“
„Čo také?“
„Pochopil som, že každý človek má svoju dôstojnosť a treba si ho vážiť. Naučil som sa, aká dôležitá je zdvorilosť vo vzťahoch medzi šéfom a jeho spolupracovníkmi, ba ešte dôležitejšia na strane šéfa ako na strane zamestnanca. Postupne sa moje správanie tu zmenilo... Zrazu to bolo cítiť aj v ovzduší. Jeden z mojich zástupcov raz veľmi milo poznamenal, že už nie som taký ako predtým. Že mám inú povahu, iným spôsobom vydávam na- riadenia, pokyny v práci. Vtedy som usporiadal malú oslavu. A v jednom príhovore som im všetko vyrozprával: aký podiel na tom má moja staršia priateľka, ako a cez koho som sa s ňou zoznámil – rozprával som teda aj o vás...“
„A ako zomrela vaša priateľka, o ktorej hovoríte s toľkou láskou?“
„... pozval som ju do divadla. Prišlo jej zrazu nevoľno, tak sme ju previezli ku mne. Lekár ma upozornil, že je príliš slabá na to, aby prežila tento srdcový záchvat. Až do poslednej chvíle som ju držal za ruku. Len na okamih otvorila oči, keď mi chcela povedať...“ 
„Som šťastná.“
„Všetci moji priatelia poslali kvety. Keď sa zamestnanci tohto obchodu dopočuli o jej smrti, prišli všetci, sami od seba...
A váš zásah do môjho života, madam, sa tým neskončil. Až dodnes sa starám o opustených starých ľudí. To, čo som robil pre ňu, robím aj pre iných. Priatelia ma v tomto nasledujú. Vystúpili sme zo svojho sebectva starých mládencov, ktorí si spokojne žijú sami pre seba. A to je vaša zásluha!“




klenba

Hlavné menu

Anketa
Ako je to s mojimi návštevami bohoslužieb?

chodím tak často ako sa len dá
2103 (2103 hl.)
chodím každú nedeľu a prikázaný sviatok
1487 (1487 hl.)
snažím sa aspoň nedeľe
1228 (1228 hl.)
len príležitostne
1144 (1144 hl.)
nechodím vobec
1253 (1253 hl.)

Celkom hlasovalo: 7215

Zoznam rubrík
mínus Cirkev
mínus Diecéza
mínus Farnosť
mínus Info
mínus Kniha
mínus Príbeh
mínus Svedectvo
mínus Vážne

Humor
1.
Dobrovoľné príspevky do kostolnej pokladničky veľmi klesli a tak sa pán farár odhodlal k ráznemu opatreniu. Počas kázne vyhlásil: - Bratia a sestry, robím to veľmi nerád, ale nemám iné riešenie. Je medzi nami muž, ktorý má hriešny pomer s manželkou jedného nášho cirkevníka. Ak sa v kostolnej pokladničke na milodary do večera neobjaví 500 korún, zverejním jeho meno. Keď po omši farár počítal peniaze v pokladničke, našiel tam 25 päťstokorunáčok a jednu dvestokorunáčku s pripnutým lístkom: "Pre lásku božiu, otče, počkajte mi do večera, tie tri stovky niekde zoženiem"
Bravo
2.
Bůh je mrtev (Friedrich Nietzsche) Nietzsche je mrtev (Bůh)