Zbožná spolužiačka

Autor: Administrator <webmaster.rv@rcc.sk>, Téma: Príbeh, Zdroj: www.katnoviny.sk, Vydané dňa: 16. 07. 2006

     Kto z nás by nepoznal občasné stretnutia spolužiakov po x alebo y rokoch... Býva to asi všade rovnaké: návšteva školy, slávnostný obed a po ňom sa vytvoria debatujúce skupinky, ktoré sa nevedia rozísť dlho do noci.

Prvú skupinu tvoria spolužiačky, ktoré si navzájom ukazujú fotografie svojich ratolestí a užasnuto krútia hlavami nad tvárami nemluvniat.
Ďalšiu tvoria spolužiaci, ktorí si už niečo nahonobili a dávajú to ostentatívne najavo. Tam síce prístup mám, ale nechodím tam, lebo som si ešte nič veľké nenahonobil – a ani si nenahonobím.
Zato rád chodím – a aj ma tam pozývajú – do ďalšej skupiny. Tú tvoria spolužiaci hypochondri. Ako lekár som v tejto skupine vítaný. Nechodím tam preto, že by som azda sám bol hypochonder alebo že by som si medzi spolužiakmi nelekármi chcel zvyšovať sebavedomie. Chodím tam pre dobrý pocit z toho, že sa mi zvyčajne darí rozptýliť hromadu obáv z chorôb a potom nasleduje skvelé posedenie s vysvetlením, že v mojej prítomnosti si môžu dať ťažkí maródi aj bravčové, aj alkohol.
Pri poslednom stretnutí spolužiakov si ku mne prisadla Jarka.
„Počuj,“ prihovorila sa mi a zapálila si cigaretu, „baby vraveli, že ťa vymenovali za nejakého kazateľa či čo. Ty už nerobíš psychiatriu?“
„Ale áno, psychiatriu robím stále,“ odpovedal som a čakal, kam Jaruška nasmeruje svoju reč.
„Ale máš niečo spoločné s kostolom a s Cirkvou tiež, však?“
„To áno, to mám.“
„No, veď ja som tiež veriaca,“ povedala a usmiala sa na mňa.
„To je dobré. A ako sa líšiš od tých neveriacich?“ opýtal som sa jej napriek tomu, že takúto otázku nepovažujem za veľmi férovú.
Jarka však bola vždy pohotová a nesklamala ani teraz.
„Chodím pravidelne každý rok na polnočnú.“
„Len na polnočnú?“
„A ako často chodíš do kostola ty?“ spýtala sa zvedavo.
„Pravidelne v nedeľu a vo sviatky. A keď mi to dovolí čas, tak aj vo všedných dňoch.“
Jarka sa zhlboka nadýchla a začudovane povedala: „To by som musela byť fanatik!“
„Počuj, Jarka, máš manžela?“ spýtal som sa jej, ale radšej som nevyzvedal koľkého.
„To vieš, že mám,“ odpovedala a trochu sa zarazila.
„A ako často chodieva domov?“
„Predsa každý deň!“
„A nie je tvoj manžel nejaký fanatik? Nepreháňa to? Nestačilo by, aby sa na teba prišiel pozrieť raz za rok a ďalších dvanásť mesiacov by hovoril, že v tvoju existenciu verí?“
Jarka si bez ďalšieho komentára uvedomila, že kto má skutočne niekoho rád a naozaj mu verí, chodí k nemu čo najčastejšie. Túži byť v blízkosti toho druhého. Tak je to nielen vo vzťahoch medzi ľuďmi, ale aj vo vzťahu medzi človekom a Bohom.
Od toho dňa asi Jarka tuší, že kresťanská viera znamená vzťah dvoch bytostí, že to nie je iba sladký sentiment jednej zimnej noci.